Gandolfo (SK) | jozefmedovy

Na pamiatku Mons. Jozefa Medového

Mons. Marco Gandolfo

(Kňaz z kostola sv. Ján Mária Vianney v Ríme)

Prevzaté z knihy: "JOZEF MEDOVÝ Sľub z lásky k Bohu"

od Roberto Serafini - Ed. Youcanprint 2012

Mons. Jozefa som spoznal počas jeho pastoračnej činnosti v Marina di Cerveteri. Ako šestnásťročný chlapec som sa aj ja každý deň počas letných prázdnin zúčastňoval sväte

omše. Bežne som chodil do farnosti San Francesco aspoň polhodinu pred začatím modlenia. Takto to bolo jeden, dva, tri dni, až kým sa ten sympatický kňaz plný ľudskosti ku mne nepriblížil, aby sa ma opýtal, ako sa volám a odkiaľ pochádzam. Vysvetlil som mu, že som z Ríma, kde študujem v klasickom gymnáziu, a že som sem pricestoval na dovolenku s mojimi rodičmi.

Náš prvý rozhovor sa týkal liturgie: tejto téme som bol veľmi, ale veľmi naklonený, rovnako v tom čase ako aj dnes. Iba pred tromi rokmi vyšlo druhé vydanie Rímskeho misálu a u žiadneho kňaza som sa nestretol s tým, na čom mi veľmi záležalo: s používaním pôvodných textov, ktoré tam boli začlenené z predchádzajúceho vydania. Mons. Jozef ich všetky používal, a toto vo mne, keď som ešte len dospieval, vyvolalo istú úctu, ktorá bola veľmi silná napriek tomu, že som toho kňaza skoro ani nepoznal.

Čoskoro ma požiadal, aby som mu predstavil svoju rodinu. Hneď ako som ho pozval na večeru, neváhal toto pozvanie prijať. Prišiel, spoznal sa s mojimi rodičmi a hneď sa s nimi pustil do takého láskyplného rozhovoru, že cez zimu v tých rokoch nás neraz chodil navštíviť do nášho domu v Ríme. Mal mimoriadnu schopnosť utvoriť vzťah; netváril sa ako sympatický, on ním skutočne bol. Mal mimoriadnu schopnosť rozprávať, ukľudniť a interpretovať situácie, a to v dospievajúcich ľuďoch ako ja zanechávalo nezabudnuteľné čaro.

Rozprával o svojom živote kňaza z iného uhla pohľadu. Ukázalo sa celkom jasne, že napriek tomu, že nasledoval Pána, zanechal, alebo lepšie povedané, vzdal sa rodinnej lásky, keďže politická situácia v jeho krajine mu nedovolila vrátiť sa domov.

Keď som sa rozhodol dať sa na

kňazské povolanie, porozprávali sme sa o tom. Boli sme u neho doma, v jeho svetlej kancelárii. Kým som rozprával, Mons. Jozef ma počúval a na konci stretnutia nepovedal nič, čo by sa týkalo toho, čo som mu oznámil.

Rozprával mi o kňazskom povolaní,

aby mi povedal, že nasledovanie Pána znamená iba nasledovať Božské volanie; nezáleží na tom , či sme na to vhodní alebo nie. Preto keď Pán volá, treba ho nasledovať. Oslovoval ma ,,Marchetto”, lebo vo farskej komunite v Cerenove boli aj ďalší chlapci menom Marco. Ale Mons. Jozef vedel stále každého zosobitniť tak, aby sa necítil rovnaký, ako niekto iný!

Keď Mons. Jozef učil slovami, boli dokázané jeho životom. Jeho osobnosť kňaza s hlbokou ľudskosťou, ktorú si toto povolanie vyžaduje, trvalo preukazovala svoju vernosť ľuďom. Mons. Jozef nikdy nezabúdal na nikoho: na nikoho z tých, s ktorými v minulosti cestoval a na nikoho z tých súčasných známych. Vždy bol k dispozícii, kedykoľvek zazvonil farský zvon kvôli požiadavke od hociktorého z farníkov. Miloval túto komunitu a modlitbu. Nemôžem dostať zo svojich spomienok obraz Mons. Jozefa, ktorý skoro ráno sedel na stoličke v obývačke s knihou liturgie času. Pripomínal mi Ježiša: vstával skoro ráno, aby mohol byť s Otcom. Mons. Jozef to robil presne tak; modlitba predstavovala jeho stretnutie s Kristom, ktorému prinášal životy ľudí, ktoré im daroval sám Pán. Túto stratégiu považoval za víťaznú, za silnú kvôli slovám Ježiša v kňazskej modlitbe od evanjelistu Jána, kde hovorí: ,,Ja za nich prosím... aby láska, ktorou si ma miloval, bola v nich ...”.

Táto dôvera a spoliehanie sa na ostatných vo svojej blízkosti ho naučili neznepokojovať sa, ale zároveň aj držať stále pod kontrolou svoje slová a postoje. Jedinečná povaha, ktorá udivovala tých, ako ja, ktorí ho sledovali. Tieto vlastnosti z neho ešte viac robili človeka hodného lásky, až sa stal vzorom pre iných. Spomínam si na môj vstup do seminára dňa 17. septembra 1989: aj on chcel byť každodenne prítomný tejto

mojej skúšky skúseností, nuž sa rozhodol darovať mi niečo: boli to štyri zväzky liturgie hodín. Vždy, keď čítam texty, ktorými sa dodnes štyrikrát denne modlím, moja spomienka zaletí k Mons. Jozefovi, mužovi, ktorý zanechal po sebe stopu, ktorú by som si dovolil nazvať ľudskou a nadprirodzenou. V Mons. Jozefovi nebolo možné od seba odlíšiť ľudskosť a duchovnosť: tieto dva elementy v ňom boli stále zosúladené.

Ešte jedna spomienka: jeho trpezlivosť. Keď som bol mladý

seminarista, často som mu vykresľoval model ideálnej liturgickej organizácie, ale nie vhodnej pre oblasť Marina di Cerveteri. Počúval ma a usmieval sa, keď videl nadšenie mladého novica; potom mi jednoducho, vážne a milosrdne chytil ruku, a trpezlivo vysvetľoval, aby som pochopil nie to lepšie, ale to správnejšie. To lepšie vedia rozoznať všetci, kým to správnejšie je rozoznať trochu ťažšie. V jeden nedeľný večer v auguste počas večernej omše bolo v kostole a aj okolo neho naozaj veľa veriacich. Slúžil ju sám, iba so mnou, čo som mal iba o trochu viac ako šestnásť rokov a robil som miništranstkú službu. Po znamení mieru sa ma opýtal: ,,Pomôžeš mi na svätom prijímaní, keďže je tu takmer 1000 ľudí?”

Zostal som prekvapený v najpozitívnejšom zmysle slova; vlastne, keď som videl mimoriadnych služobníkov, ktorí uskutočňovali na tých veľkých letných zhromaždeniach Prijímanie, stále som si želal vyrásť, aby som raz aj ja mohol robiť túto službu. Prostredníctvom Mons. Jozefa, ktorý mi čítal želania priamo v srdci, mi Pán splnil toto želanie. Bol to moment, na ktorý nikdy nezabudnem, a ktorý ma obrovsky ovplyvnil v mojej voľbe kňazského povolania.

Cítil som sa, včera aj dnes, ako mladý Samuel, ktorý v chráme pod vedením kňaza Eli hľadal Pána; ale bolo nutné, aby ten, kto vo viere už počul Pánov hlas, mi pomohol ho rozlúštiť. Mons. Jozef bol pre mňa týmto človekom! Z neba mi naďalej radí odpovedať Pánovi, ktorý volá: ,,Hovor, Hospodine, lebo tvoj služobník počúva.”