1926 - 1999
Monsignore, Prelato d'Onore di Sua Santità
Kázeň ku 40. výročiu kňazskej vysviacky Mons. Medového
Mons. Dominik Hrušovský
(Titulárny arcibiskup diecézy Tubia – významný apoštolský nuncius v Bielorusku)
Prevzaté z knihy: "JOZEF MEDOVÝ Sľub z lásky k Bohu"
od Roberto Serafini - Ed. Youcanprint 2012
Vaša excelencia,
drahý Mons. Jozef, drahí bratia v kňazskej službe, bratia a sestry. Bolo 23. decembra svätého roku 1950, o ôsmej hodine ráno.
Zo sakristie Baziliky sv. Jána v Lateráne vychádzal dlhý sprievod a smeroval k oltáru v apside baziliky. Spočiatku v ňom išli kandidáti na prvú tonzúru, neskôr uchádzači o lektorát, exorcizmus, akolytu, teda všetky nižšie stupne ako sa vtedy zvyklo; potom uchádzači o poddiakonát, diakonát a nakoniec uchádzači o kňazstvo, ktorých bolo v ten deň dvadsaťštyri. Sprievod uzavrel arcibiskupský vicegerent z Ríma Luigi Traglia, ktorý sa neskôr stal kardinálom a pápežským vikárom rímskej diecézy. Medzi týmito dvadsiatimištyrmi bol aj Mons. Jozef a aj biskup, ktorý vám rozpráva, prečo sme išli spolu 20. septembra 1945 študovať do bratislavského seminára a potom, keď nás poslal biskup na štúdiá do Ríma, spolu sme pokračovali v štúdiách a boli sme vysvätení za kňazov v rovnaký deň. Nás zo Slovenska bolo šesť a ďalší šiesti boli bratia z diecézy z terajšej Českej republiky. Šesť a šesť.
Z nás šiestich Slovákov sú už dvaja pred trónom Božím: jeden, Mons. Ján (Repassy), zomrel pred ôsmimi rokmi tu v Ríme, ďalší, Mons. Anton (Paterek), zahynul v auguste tohto roku v Brazílii. Z ďalších štyroch sú dvaja tu prítomní, tretí, Mons. Štefan (Vrablec), je v tejto diecéze v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda, blízko La Storta. Štvrtý (Škoda) sa vrátil do rodnej zeme pred dvomi mesiacmi, lebo situácia sa zmenila a po štyridsiatich rokoch kňazského života strávenom v zahraničí mohol začať vykonávať kňazskú službu vo svojej rodnej diecéze. Mons. Jozef celebroval svoju prvú svätú omšu v kaplnke venovanej svätým Cyrilovi a Metodovi v Bazilike sv. Klementa. Aj keď som nemohol skontrolovať čas, celebroval ju, ak sa nemýlim, o pol siedmej ráno. Za ním som nasledoval ja, pri tom istom oltári, o pol ôsmej. Z našich príbuzných nebol prítomný nikto. Boli tam dvaja kolegovia, ktorí slúžili, potom ,,manoductor”; tak sa volal kňaz, ktorý nás sledoval, či je všetko v poriadku, či sa v niečom nepomýlime. Potom ešte veriaci, a okrem nich nikto. Naši rodičia za daných okolností nemohli ani snívať o tom, že by za nami cestovali do zahraničia. My, hoci sme boli do Ríma vyslaní biskupom kvôli štúdiám len na niekoľko rokov, boli sme nútení zostať v zahraničí, v Taliansku. Naši nadriadení sa rozhodli poslať nás do severného Talianska; do časti, ktorá je trochu bližšia k mentalite našej rodnej krajiny.
Tak prišiel Mons. Jozef do diecézy
Udine, kde vykonával prvé štyri roky svojej kňazskej činnosti. Neskôr, z rôznych dôvodov ktoré spôsobila prozreteľnosť, prišiel do tejto diecézy a tu žije, pôsobí a pokiaľ viem, s úspechom sa vo svojej práci kňaza venuje šíreniu dobra v Cirkvi a v dušiach veriacich. [...]. Každý kňaz, keď oslavuje jubileum tohoto rozsahu, sa musí obzrieť dozadu na
uplynulé roky svojho života. Keď sa takto aj my pozeráme na týchto štyridsať rokov, sme šťastní s tebou, Mons. Jozef, a klaniame sa prozreteľnosti, ktorá ťa sem priviedla, lebo bez nej, bez Božej prozreteľnosti, to všetci dobre vieme, by sme nemohli napredovať v našom kňazskom poslaní. Sme tu s tebou, aby sme sa poďakovali Pánovi za to, čo nám dal, za vedomnosti, organizačné schopnosti, srdečné dary a inteligenciu, ale predovšetkým za milosť kňazstva, ktorý bol v tvojich rukách danosťou nie pochovanou, ale dobre využitou. A všetko toto za zvláštnych okolností. Nie si misionár, ale žiješ ďaleko od rodičov. Naznačil som, že na našich prvých omšiach naši príbuzní neboli prítomní. A ak sčítame všetky omše Mons. Jozefa, na ktorých sa mohli zúčastniť jeho rodičia, neviem... neviem, či by to prekročilo dva alebo tri mesiace. Jeho rodičia, ktorých najväčším želaním v živote bolo mať zo syna kňaza, mali aj druhého syna nábožného. Ten sa však ocitol v pracovných táboroch, vykonával nútené práce a nemohol žiť duchovným životom až dodnes.
Mons. Jozef, ktorý bol ďaleko od svojich rodičov, ponúkol v tejto situácii svoj život Bohu. Bol síce ďaleko od rodičov, ale slobodne sa mohol pripraviť na to, aby sa oddal Pánovi. Nechcem z toho urobiť chváloreč, ale toto sú fakty, a fakty treba spomínať. A práve preto ďakujeme Pánovi aj za túto obetu zo strany jeho kňaza. Lebo toto je záruka plodnosti kňazského života, ako v podstate každého života, ktorý bol prežitý s láskou. Ochota obetovať sa pre to, čo milujeme; ochota obetovať sa pre iné duše, pre Cirkev, pre veriacich a zrieknuť sa tak viacerých vecí bez následného oplakania, ale vzdať sa všetkého s radosťou.
Spomínam si, ako sme dávali tlačiť pamätné obrázky na pamiatku prvej omše a hľadali sme slová, ktoré by sme napísali na obrázok, niečo ako motto celého života. Vtedy si Mons. Jozef vybral slová proroka Dávida, ktoré hovoril, keď opúšťal túto zem po jednom z veľkých činov, ktoré tento kráľ uskutočnil: ,,Pane, ponúkam Ti môj život v jednoduchosti, prijmi tento dar.” Veru, obetovať sa s láskou kvôli tomuto ideálu môže iba pridať životu na hodnote. A tu sme v strede komunity v deň, keď oslavujeme Svätú rodinu z Nazaretu, s láskou, so štedrosťou, s radosťou, aj keď vieme, čo je hodnota rodiny, aké sú radosti rodinného života. Vzdáme sa
širšej rodiny, a vzdáme sa, opakujem, s radosťou. Predstavovať si kňaza, ktorý od rána do večera nerobí nič iné než sa ľutuje, že sa neoženil je falošný obraz. [...].
Keď som sa rozprával s Mons. Jozefom, povedal mi, že v tejto farnosti mu pomáhajú Mons. Paolo, už kňaz, a Marco, seminarista, ktorý sa pripravuje na kňazstvo. Avšak, povedal by som, že dar farnosti Cerenova Costantica pre diecézu Ríma bola ako kvapka v mori. V prítomnosti diecézneho biskupa by som chcel zdôrazniť, že aj farnosť môže darovať svojej diecéze kňazov. Dnes všetci cítime tento nedostatok v Cirkvi. Teraz by som chcel rozprávať predovšetkým k tu prítomným mladým, dúfam, budúcim
rodičom: rozmýšľali ste už niekedy nad možnosťou, vy, budúci rodičia, darovať dieťa Cirkvi? Kňazstvu? Vy, mladí, rozmýšľali ste, že by ste dali váš život k dispozícii Pánovi a Jeho duší? Ak ste na to dnes nemysleli, rozmýšľajte..., rozmýšľajte. Nie je to zničený život, práve naopak. Je to život strávený dobre, život naplnený plodnou prácou.
Buďme veľkorysí k Pánovi, lebo on je to pravé bohatstvo každej rodiny. Blahoslavený Eugenio de Mazenod, zakladateľ Oblátov Panny Márie Nepoškvrnenej, bol potomkom jednej francúzskej šľachtickej rodiny. Keď sa zriekol svojich príbuzných, lebo sa chcel stať kňazom, jeden z rodiny povedal: ,,Ale... naša rodina takto vymrie. Priezvisko už nebude používané”. A mama blahoslavenca povedala: ,,Bude to najkrajší koniec rodiny, ktorá vymrie s kňazom”. Treba porozmýšľať aj nad týmto. Aj keby bol syn jedináčikom a ponúkol sa Bohu, nebol by stratený, ale oveľa cennejší. A keby sa toto všetko stalo počas pôsobenia kňaza Mons. Jozefa, tu medzi vami, bol by to zaiste najkrajší a najmilší dar, aký by táto farnosť mohla dať pastorovi.
Ukončime teda túto myšlienku ďakujúc Pánovi za tento deň, za roky kňazstva, ktoré prisúdil Mons. Jozefovi, ospravedlňujúc sa za prípadné nedostatky, veď kto ich nemá. Predovšetkým však žiadajúc Pána o pomoc v jeho ďalších rokoch života a v kňazskej činnosti medzi vami, o pomoc pre vaše dobro drahí veriaci, pretože kňaz je tu preto. A potom buďme veľkorysí k Pánovi, ak od nás bude chcieť nejakú obetu, ak zaklope na naše srdcia a požiada nás o toto gesto, o ktorom sme hovorili. Ponúknime tieto modlitby Bohu Všemohúcemu z rúk sv. Jozefa, Panny Márie, v tento deň zasvätený svätej rodine, aby cnosti svätej rodiny z Nazaretu zabezpečili tejto farnosti nepretržité duchovné prehĺbenie, pre kňaza veľa radosti a pre celú Cirkev rast aj v iných smeroch. Rast vo vedomí lásky, v istote, že iba prostredníctvom naplno prežitej lásky môžeme naozaj zhodnotiť svoju existenciu. Buď pochválen, Ježiš Kristus.