zapochybovania, že som stretol muža s výnimočnými cnosťami: bol to čestný, bedlivý pozorovateľ, priateľský poslucháč, trpezlivý a odvážny; pre toto a pre veľa iných vzácnych vlastností ho považovali za vzácneho muža Božieho. Vždy mi kládol na srdce, aby som bol až do konca kňazom a neklamal samého seba, aby som nebol nakoniec sklamaný. On sám mi vážne opakoval túto vetu, ktorú stále nosím so sebou: ,,Keď si na nejakom mieste, stále ťa budú kritizovať a niekedy budeš terčom posmechu a poníženia, ale hneď ako odídeš, staneš sa tým najvyšším svätým.” Vždy sa ma so záujmom pýtal na problémy, ktoré ma postihli v každodennom živote a bez toho, aby napadol moju slobodu rozhodovania, sa mi snažil ukázať najlepšiu cestu. Viackrát sme spolu išli do kúrie, kde sme sa zúčastnili na rôznych schôdzach, alebo oficiálnych stretnutiach. 

Počas spiatočnej cesty odtiaľ som ho v rámci rozhovoru nikdy nepočul kritizovať to, čo práve videl alebo počul; práve naopak, zdôrazňoval význam porovnávania.

Na moje sťažnosti, že účasť na nejakom stretnutí bola pre mňa len stratou času jednoducho preto, lebo som počul už zopakované